Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web
aktualizované: 10.12.2017 19:41:16 

Smilno kostol sv. Štefana Uhorského

história

História

OLD NAMES of the village(town): 1773, 1873–1902 Smilnó, 1786, 1863 Smilno, 1808 Szmilno, Smilno, 1907–1913 Szemelnye, 1920 Šmilnô, 1927– Smilno

Pravdepodobne už kráľ Belo IV. v roku 150 daroval zemanom Šimonovi, Štefkovi, Šalamúnovi a Štefanovi, synom Štefana z rodu Tekule, majetok Smilno. Darovaný majetok bol v listine charakterizovaný ako pole, resp. oráčina, teda roľnícky obhospodarované pozemky. Z toho je zrejmé, že na tomto majetku jestvovalo sídlo už pred rokom 1250.

V písomnostiach z 13. – 16. storočia sa vyskytuje pravidelne v názve Zemelne. Ten bol už maďarizovaným tvarom pôvodného slovenského názvu Smilno, ktorý sa do písomností dostal len veľmi zriedkavo. Smilno odvodzoval od osobného mena Smil. Názov však nemá prisvojovaciu koncovku, preto sa domnievame, že korení v slovese smilniť.
Uvedené poznatky vedú k názoru, že dedina Smilno jestvovala pred 13., prípadne 11. storočím a patrí k najstarším slovenským dedinám v okolí. Z obsahu donačnej listiny z orku 1250 nemožno zistiť rozsah majetku, darovaného Tekulovcom, teda či išlo o celý majetok Smilna alebo jeho časť, a v tomto prípade ani jeho polohu v rámci smilnianského chotára. Túto nejasnosť vysvetľuje listina kráľoviča Štefana a listina Jágerskej kapituly z roku 1269.

Kráľovič Štefan v roku 1269 alebo krátko predtým potvrdil, šľachtic z rodu Aba predal svoj smilnianský majetok za 30 hrivien striebra šarišskému šľachticovi Šimonovi, synovi Štefana. V odpise Jágerskej kapituly z roku 1269 sa dozvedáme, že pred Jágerskú kapitulu sa dostavil šľachtic Pud a Štefanov syn Demeter. Pud vypovedal, že smilniansky majetok, ktorý predal Štefanovi, nadobudol od kráľa jeho dedo za vojenské zásluhy. Túto výpoveď nemožno overiť. Ak ju však rešpektujeme, potom Abovci získali smilniansky majetok v prvej polovici 13. storočia.
Tento fakt nepriamo dokazuje existenciu dediny Smilno začiatkom 13. storočia. Pud aj Demeter pred Jágerskou kapitulou ďalej vypovedali, že smilniansky majetok leží za zásekmi v susedstve s Poľskom a z uhorskej strany ho obklopujú len majetky patriace uhorskému kráľovi. Pre nedostatok správ o pôvodnom smilnianskom majetku Tekulovcov nemožno presne zistiť, kde sa nachádzal majetok, ktorý Tekulovci dostali roku 1250. Každopádne však môžeme konštatovať, že smilnianske majetky, ktoré vlastnili Abovci a Tekulovci v 13. storočí, sa rozprestierali na pomerne rozsiahlom území v severnom Šariši a tvorili územné i vlastnícky kompaktný celok smilnianskeho panstva.

Musíme pripomenúť, že dedina Smilno je uvedená v listine kráľa Ladislava IV. z roku 1277. Kráľ vtedy potvrdil údajné vlastníctvo majetkov Ottovi z Biersteinu, ktoré Ottovi vraj dal už kráľ Štefan V. Vývin vlastníckych pomerov smilnianskych majetkov však odporuje ustanoveniu listiny Ladislava IV. z roku 1277. Odvolávanie sa na údajnú donáciu Štefana V. malo iba vylákať od Ladislava IV. darovanie menovaných majetkov šľachticovi Ottovi roku 1277. Bol to však neúspešný pokus, lebo v druhej polovici 13. storočia panstvo Smilno vlastnili Tekulovci..

Smilniansky majetok bol vo vlastníctve Tekulovcov aj neskôr.
Roku 1347 zemania Juraj a Michal, synovia Demetera, ale aj iní Tekulovci protestovali proti kráľovským kastelánom na hrade Makovica, ktorí sa snažili zabrať časť územia panstva Smilno a lákali poddaných z tohto panstva na územia panstva hradu Makovica.
Roku 1355 Tekulovci požiadali kráľa Ľudovíta I. o nové vymedzenie majetkov panstva Smilno a odvolaním sa na donáciu Bela IV. z roku 1250. Donačnú listinu však nepredložili, iba o nej kráľa informovali. Kráľ poveril Jágerskú kapitulu, aby ohraničila majetky panstva Smilno. Tekulovci pri tejto príležitosti vypovedali, že na uvedenom panstve je kráľovský hrad Makovica, ale aj majetky šľachty, ba i miest. Jágerská kapitula vykonala metáciu panstva Smilno pre Tekulovcov. Nepoznáme bližšie okolnosti, súvisiace s metáciou panstva Smilno. Proti metácii a uvedeniu Tekulovcov do tak vymedzeného rozsahu panstva Smilno zakrátko protestoval vlastník panstva Stročín, šľachtic Mikuláš, syn Loranda.

Protestoval proti pričleneniu dedín, ktoré tvorili severnú časť panstva Stročín, k panstvu Smilno, lebo tieto dediny a príslušné územie bolo od roku 1317 vo vlastníctve Mikulášových predkov. Nemožno zistiť, ako spor skončil, ale niet správ o vlastníctve príslušného územie Tekulovcami po roku 1355. Listina Jágerskej kapitulu z roku 1355 je časovo poslednou informáciou o vzťahu, resp. úsilí Tekulovcov získať panstvo Smilno v takom veľkom rozsahu. Preto nemožno jednoznačne a presne rekonštruovať skutočný vlastnícky vzťah Tekulovcov k celému panstvu Smilno od polovice 14. storočia.

V priebehu druhej polovice 14. storočia Tekulovci stratili majetku Smilna, vlastníkmi tohto panstva sa stali od roku 1364 šľachtici Cudarovci, keď im ich daroval kráľ Ľudovít I. ako majetky hradu Makovica a panstva Makovica. Začiatkom 15. storočia už Cudarovcom nepochybne patrilo celé bývalé územie panstva Smilno, ktoré postupne od polovice 14. storočia dostávalo nový názov, panstvo Makovica, odvodený od názvu hradu Makovcia, vystavanom pri dedine Zborov.

 Koncom 13. storočia bol postavený v Smilne murovaný včasnogotický kostol, ktorý po prestavbách stojí doteraz. Už odvtedy je nepochybne zasvätený uhorskému svätcovi sv. Štefanovi, kráľovi. AK pripúšťame, že včasnogotický kostol nemusí byť prvým miestnym kostolom, aj v tom prípade starší kostol zasvätený tomuto patrónovi, mohol vzniknúť len v období od konca 11. a začiatku 13. stočia, lebo kráľ Štefan bol kanonizovaný v roku 1083. V každom prípade bol smilniansky kostol najsevernejšie ležiacim kostolom koncom 13. storočia v Šarišskej stolici.
Smilniansky kostol, resp. farnosť sa nevyskytuje v zozname kostolov, z ktorých farári v rokoch 1332 – 1337 vyplatili desatinu časť z farských príjmov do pápežskej pokladne. Pravdepodobne preto, lebo kostol, resp. farnosť nemala v tých rokoch vlastného farára. Menovaný kostol s cmiterom mal ešte koncom 15. storočia drevenú vežu. Tunajšia farnosť jestvovala aj neskôr.

Sedliacke domácnosti okrem richtárovej boli v roku 1427 zdanené daňou kráľovi od 45 port, takže Smilno bolo veľkou dedinou, najväčšou v okolí. Neskôr sa postupne viaceré domácnosti odsťahovali. Začiatkom druhej polovice 15. storočia tu hospodárilo len 24 sedliackych domácnosti, z ktorých sa do konca storočia väčšina odsťahovala. V roku 1492 tu bývalo už len desať sedliackych domácnosti a po štyroch ešte stáli opustené domy.

Začiatkom 16. storočia sa sem prisťahovalo niekoľko nových poddanských domácností. Pravdepodobne aj so šoltýsom.
V rokoch 1548, 1567 a 1588 sedliakov zdanili od 4,5, resp. 4 port, pričom v roku 1567 jedna domácnosť hospodárila na celej, dve na polovičných s štrnásť na štvrtinových usadlostiach. V uvedených rokoch tu žili 3, 8 a 6 želiarskych domácnosti.
V roku 1600 malo sídlisko 20 poddanských domov. Aj začiatkom 17. storočia sa tu usadili nové poddanské rodiny.
V roku 1618 tu už bolo 48 sedliackych domácnosti, z ktorých väčšina hospodárila na štvrtinových a polovičných usadlostiach. Boli roľníkmi, temer každá mala ťažný dobytok, kone alebo voly. Pravdepodobne si zarábali farmárčením, prevážajúc tovary bardejovských remeselníkov a obchodníkov do Poľska. Šoltýstvo, ku ktorému patrili pozemky v rozsahu celej sedliackej usadlosti, vtedy patrilo trom domácnostiam. Spolu mali štyri voly a deväť koní. U šoltýsov a sedliakov bývalo a slúžilo 9 želiarskych rodín. V chotári boli dve zemepánske rybníky.

Koncom 16. storočia bolo Smilno stredne veľkou dedinou. Sídlisko pozostávalo asi z 20 obývaných poddanských domov, dvoch-troch obydlí šoltýsov, kostola, fary, nepochybne aj školy. Počet poddanských domácnosti a domov čoskoro vzrástol. Okrem členov šoltýskych rodín a osadenstva fary tu bývalo najmä roľnícke poddanské obyvateľstvo.

SYMBOLY OBCE

 

Erb

V modrom poli štítu na zelenej pôde zlatý (žltý) býk so striebornými (bielymi) kopytami, rohami a koncom chvosta a vedľa neho stojaca strieborná (biela) postava sedliaka so zlatými (žltými) topánkami, klobúkom a ohlávkou v ruke.
Štít neskorogotický

Podkladom pre tento návrh bola obecná pečať, pochádzajúca z druhej polovice 18. storočia. Odtlačok typária z roku 1787 je uložený v Štátnom oblastnom archíve v Prešove. Na pečati s kruhopisom SIGL. SMILNO. 1787 (Pečať Smilna 1787) je vyobrazený na pôde býk vedľa neho sedliak s ohlávkou v pravej ruke. Vzhľadom na autentickosť a vek tohto znamenia, bolo odporučené aby sa stalo základom, východiskom pri tvorbe obecného erbu.
Vyfarbenie návrhu bolo zvolené tak, aby zodpovedalo základnému pravidlu heraldiky pre používanie farieb a kovov. Neskorogotický štít bol zvolený pre jeho jednoduchosť a veľkú rozšírenosť v mestskej a obecnej heraldike.
Tento návrh je iba ideovým námetom, vytvoreným na základe rozboru najstaršieho známeho heraldického prameňa (popísanej pečate), teda jedným z podkladov pre vyhotovenie erbu. Pri vlastnom výtvarnom spracovaní je pritom potrebné v čo najvyššej miere zohľadniť tvar a podobu pôvodného znamenia (z popísanej pečate).
Predkladaný návrh sa stal platným erbom obce Smilno po jeho odsúhlasení obecným zastupiteľstvom.

TOPlist